Športové podujatie je nielen zdrojom športových zážitkov, ale aj formou istej kultúrnej udalosti. Často na športové podujatia prichádzajú celé rodinky aj s deťmi.
Je dôležité teda ako už malé deti naučíme čo je slušnosť, čo sa patrí a čo nie a ako sa na takýchto akciách správať.
Šport sa nemôže oddeliť od pôsobenia spoločenských pravidiel. Práve naopak. Aj pri návšteve športového podujatia naučme deti dodržiavať určité pravidlá obliekania sa, správania sa . Určitú kultúrnu etiketu.
Je pekné ak rodičia spolu s deťmi trávia spoločne čas aj na športovom podujatí. Naučme dieťa:

• Vhodne sa obliekať na športové podujatie aj v pozícii diváka
• Slušne sa správať, aj keď sa mužstvu, ktorému fandíte nebude dariť
• Rešpektovať výroky rozhodcov
• Na medzištátnych zápasoch  si uctiť aj hymnu iných hráčov

Vzhľadom k tomu, že aj návšteva športového podujatia je spoločenskou udalosťou, nemôžeme prísť do hľadiska špinaví, neupravení, spotení. Veď aj ľudia okolo nás chcú mať zážitok a my im ho predsa nemôžeme pokaziť cibuľovým, cesnakovým zápachom, alebo zápachom od potu. Naopak oblečenie  dresu mužstva  by malo byť aj pre nás slávnosťou.

Nikdy nevykrikujeme vulgárne výrazy. Sú tam predsa deti a ženy. Takýto príklad celkom iste by nebol tým najsprávnejším. Pokrikovanie po hráčoch súpera, hádzanie hoci aj prázdnych fliaš na hraciu plochu ,do kultúrnej spoločnosti nepatrí.
Rozhodnutia rozhodcov často síce bývajú na pováženie, ale ani to nás neopravňuje  pískať, hučať a nedajbože vulgárne pokrikovať. Na posudzovanie rozhodcov je určený iný orgán . Nám sa rozhodnutie môže iba nepáčiť. Nemáme ale právo ho zosmiešňovať a vulgarizovať.
Býva dobrým zvykom ,že na konci medzištátneho zápasu sa hrá hymna. Aj keď nevyhrá náš favorit, ale súper- z úcty k jeho krajine, k ľuďom ktorí tam žijú – sa patrí postaviť sa a dať dole čiapku z hlavy. Učme to aj svoje deti. Rešpektovať pravidlá a aj súpera.